Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #2

Mesiac prešiel ako voda. Najmä preto, že veľa spala a čítala, ale aj preto, že čas po toľkých rokoch práce bez prestávky plynul akosi rýchlejšie. Počas tohto obdobia jej jedine ON dodával pohodlie, aj pocit bezpečia.

Keď ležala a práve nespala, mala pocit, že je stabilizovaná, že jej loďka sa prestala kývať zo strany na stranu a žalúdok sa prestal hýbať tiež. ON bol jej bezpečný prístav a taktiež ju vždy láskyplne objal, keď sa potrebovala pritúliť. Akonáhle HO opustila, strácala pevnú pôdu pod nohami a opäť to celé začalo odznova. Zmätok, chaos a pocit neistoty. Vždy vtedy začala padať do neznámych hlbín a okamžite sa k NEMU musela vrátiť. Do jeho širokej náruče. ON bol gauč.

Keď sa po mesiaci kotvenia v prístave gauča postavila a zem sa prestala pod ňou triasť, odvážila sa otvoriť pracovný mailbox. Vyhliadla si chvíľu, keď bola doma sama, syn bol v škole a muž v práci tvoril hodnoty aj za ňu. Bol jej tichou oporou, vlastne – ani nemal na výber. Bol proste tam. Prežil už raz dávno svoje dno a možno práve preto ju teraz, aj s jej stavom neposlal do kelu. 

Notebook otvárala pomaly, akoby sa bála, že na ňu vyskočí nejaké strašidlo. Nemýlila sa. Keď sa jej po niekoľkých neúspešných pokusoch podarilo trafiť to správne heslo do firemného e-mailového konta, zhrozila sa nad číslom prijatých správ. 724. 

Nie, to nedám, to fakt nedám, pomyslela si a rýchlo notebook zavrela. Žalúdok sa opäť ozval, loďka sa začala kývať. Chcela sa vrátiť od pracovného stola naspäť do náruče milovaného gauča, ale zdalo sa jej, že medzi týmito dvoma objektami je obrovský prieplav, ktorý buď prepláva alebo preskočí, inak sa naň nedostane. V hrdle sa jej hromadili sliny, ale nevedela ich prehltnúť kvôli obrovskej guči, čo jej zavadzala v krku. 

Našťastie dočiahla na mobil na servírovacom stolíku bez toho, aby sa musela postaviť. “Ahoj, Simona. Som PN. Prídem v pondelok. Klára.” Napísala do textu smsky. Zavrela oči a zhlboka dýchala. V duchu sa modlila, aby neprišla žiadna správa naspäť s otázkou, čo jej je, bála sa, aby nemusela vymýšľať dôvody, prečo, preboha, nie je schopná ani po mesiaci nastúpiť do práce, ktorú kedysi tak mocne milovala. Odpoveď predsa prišla. Stálo v nej len suché OK.

Zaborila ruky do vlasov a zhnusila sa. Vlasy si neumyla už týždeň. Ona, čo si každý deň starostlivo pripravovala frizúru, hneď potom, čo si ráno zacvičila jogu alebo si bola zabehať. Ona, čo vstávala denne 5:30, aby všetko stihla a pripravená sedela každý deň pred deviatou na porade ako prvá. Ona, čo kedyši prekypovala životom, si jednoducho týždeň neumyla vlasy a nepohla doma ani prstom. Obnažila pravdu v celej svojej kráse. Pod pozlátkom dokonalosti v rohu čupela malá zafúľaná Klára.

Nevedela, koľko času uplynulo od posledného OK. Rozhodla sa však, že riskne a skúsi preplávať na gauč do svojej zaparkovanej loďky v prístave. Nazbierala odvahu a skočila. Žiaľ, jej pokus nevyšiel. Kolená sa jej podlomili a ona sa bezvládne zrútila na zem. Konečne sa jej podarilo padnúť. Ako na povel sa spustil vodopád sĺz, na ktorý mesiac čakala. Nikdy sa netešila viac ako teraz, keď dopadla konečne na dno. Pocit, ktorý ju tlačil na hrudníku, povolil a presunul sa o kúsok vyššie. Toľkokrát si želala ukončiť toto trápenie, hoci tušila, že tam dole v hlbočine je tma a zima. Bolo jej to jedno. Tešila sa, že môže plakať.

Na loďku, na gauč, sa jej nepodarilo preplávať. Ležala na chrbte a po tele sa jej tvorili drobné hrbolčeky. Striedavo sa objavovali a mizli podľa toho, na čo myslela. Pozorovala svoje myšlienky ako na vlakovej stanici. Jeden vlak prišiel, druhý odišiel. Jeden bol sivý, druhý zelený. Každý z nich v nej vyvolával iný pocit, na tele sa jej zimomriavky tvorili podľa aktuálnych myšlienok na vlakovom nástupišti. Niektoré nezanechali ani malú stopu, iné tisli do očí slzy.

Žena vždy vie, čo je správne. Len musí v sebe zobudiť beštiu. Ako hľadela do stropu a usilovne vzývala vnútornú divošku, všimla si, že v rohu obývačky sa tvorí malá pavučina. V tej chvíli si spomenula na citát v knihe, ktorý hovoril o tom, ako je dôležité poznať svoju nespokojnosť. Že neznamená nič zlé, ani nebezpečné, iba otvára tajné dvere k významnej a životodarnej zmene. Vtedy jej hrbolčeky dosiahli absolútny vrchol. To je ono! Zmena. 

Bolo fascinujúce, že po mesiaci na gauči sa potešila slovíčku zmena, ktoré nič neznamenalo a pritom ho už tisíckrát v živote vyslovila. Nijako sa nelíšil život pred ním ani po ňom. Klára bola stále tam, ibaže precítila slovo zmena. Netušila, čo to bude za zmenu, ani to, ako by mala taká zmena vyzerať, no bola to stále ona – ufúľaná Klára s mastnými vlasmi, čupiac v rohu svojej duše. Zmena jej však neodbytne klopala na dvere a ona ju celkom pomaly, pomaličky púšťala dnu. 

“Jani, ahoj. Myslím, že ťa potrebujem. Nič. Iba ležím na zemi práve. Nie, neboj sa, som OK. Som reálne v prdeli, trvá to už dva roky,” hovorila do telefónu, ležiac stále na zemi. Janka jej kládla stručné otázky a ona na ne úsečkovito odpovedala. Klára mala bezfarebný, zastretý hlas, ktorý nepoužila celé doobedie a znel akosi cudzo.

“Áno, určite musím. Ale ja nie som schopná vyjsť z domu. Prišla by si ty? Zaplatím ti taxík, objednám obed. Hocikedy,” pokračovala, no nebola si istá, či slová, ktoré vypúšťa z úst naozaj počuť alebo či sa rozhovor deje iba v jej hlave. Bola ako múmia, ktorú práve začali vyberať zo sarkofágu a netušila, či je živá alebo mŕtva. Cítila sa tak v polovici cesty medzi životom a smrťou.

Keď spolu dotelefonovali, zistila, že terapiu potrebovala už veľmi dávno, no nechápala, prečo nepožiadala o pomoc už skôr. Prečo musela padnúť tak hlboko, aby si priznala, že je so svojím životom nespokojná?! Prečo to trvalo tak sakra dlho, aby zistila, že musí, jednoducho musí urobiť nejakú, hocijakú, aj bezvýznamnú zmenu? Nevedela. Dúfala, že jej Janka pomôže nájsť odpovede, že jej hocikto podá ruku skôr, ako bude všetko ešte viac v prdeli. 

Koniec druhej časti. Pokračovanie nabudúce. Čo bude ďalej? Napíšte nám, ako sa môže príbeh vyvíjať ďalej!

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.

Autor: Adela Jasenovcová

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.