Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #5

Predtým, ako Klára nasadla spolu s dvoma kamoškami do lietadla, naľahko len s malou príručnou batožinou a zúfalo bezútešnými  myšlienkami, si dala v bare na Schwechate dve metaxy, dva brufeny a na palube si objednala pohár šumivého vína, sa po mesiaci a troch dňoch vrátila z gauča do práce. Nebol to práve ten najšťastnejší comeback snov.

Klára ľutovala, že prišla do práce, ale už sa nedalo inak. Sedela tam ako kvaka a ani nevedela, o čom sa v tom nepríjemne úzkom výreze jej pracovného života vlastne točí svet. Bolo zrejmé, že sedela na porade a ďalšie dni bude dokončovať všetky tie otravné malé, aj veľké úlohy, ktoré odsúvala na vedľajšiu koľaj, čo to len šlo. Vedela, že jej pracovné povinnosti sa samé od seba nesplnia, ale čím viac ich pribúdalo, tým viac sa jej aura sfarbovala smerom k antracitovej. Keď išla na toaletách okolo zrkadla, pripadala si ako depresívne sivá múmia. Vlastne ňou aj bola, zabalzamovaná a polomŕtva, ktorú sa snažili vzkriesiť nejakí čudní ľudia, ktorých moderný svet nazýval kolegovia a veľmi sa im nedarilo priviesť ju naspäť do systému. 

Múmiu sa podarilo prebrať iba na polovicu. Klára chodila pomedzi ľuďmi a predmetmi ako pokazený vagón. Z jednej stanice na druhú a potom späť, až kým si neuvedomila, že prešiel týždeň, dva a možno aj dve jari a ona si z tých pár dní absolútne nič nepamätala. Pripomínalo to blúdenie v hmle a nahmatávanie naslepo čohokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu pripomínať nádej. 

Nepočula, keď ju zanietení výskumníci sarkofágov, archeológovia, bádatelia, teda pardon – kolegovia je to správne slovo, volali von na obed alebo na kávu do kuchynky. Nevidela, že na ňu z druhej strany cesty mávala bývalá spolužiačka zo základky a necítila, že tieto dni vôbec žila. Áno, telo jej zrejme fungovalo, ale išlo na akýsi zotrvačný pohon. Snažila sa zo všetkých síl šetriť energiu. Telo jej hovorilo stop a ona ho podvedome počúvala.

Nepotrebovala ďalšie problémy. Mala ich celkom dosť. Nepotrebovala ich mať však ešte viac. Nechcela nazerať do hlbín jej duše, bála sa, čo tam nájde a možno mala ešte väčší strach z toho, že tam nenájde vôbec nič. V tej hmle a neistote skutočne neverila, že vôbec existuje nejaký záchytný bod. Rozhodla sa preto pre jednoduchší variant a zvolila hibernáciu. Nechcela si špiniť ruky. Ešte nie. Ešte bolo na to priskoro. 

Rodina ju podržala. Zvonku sa mohlo zdať, že je všetko v najlepšom poriadku. Chlapec mal vždy do školy pripravenú desiatu, vyžehlené tričko a chladnička bola nonstop plná. Muž bol takisto spokojný, stále chodil s kamošmi na basket, potom na kofolu, v práci tvoril hodnoty a v piatok si vždy doma spolu pozreli nejaký, asi dobrý film. Nikdy si nepamätala, o čom vlastne bol. Žili pokojne ako hladina mora na Rodose na východnoej strane ostrova. Život ako zo škatuľky. Zvonku. 

Zvnútra to bola celkom naopak. Klárine útroby kričali a ich pohyb aj zvuk pripomínal slabšie tornádo. Občas mala pocit, že sa ide zblázniť, inokedy ju premkol pocit absolútnej apatie, niekedy až averzie voči okolitému svetu, ktorý vnútri bledol, hoci vonku hral všetkými farbami. Keby sa jej pocity a stavy chceli zhmotniť, vyzerali by ako blázniví surferi na západnom pobreží Rodosu. Búrliví, divokí a nevyspytateľní. Nenávidela ich. Pohŕdala nimi. Odmietala ich!

Nechcela zažívať nič znepokojujúce. Mala v tom však úplnú smolu, jej čas nastal. Netušila však, že prechádza najspodnejším dnom takzvanej tranformácie. Netušila, že má tú česť s vyhorením, stratou životného zmyslu, lebo tomu nechcela rozumieť. Túto nepríjemnú fázu chcela iba prežiť a na konci celého procesu žiadala odmenu za statočnosť. 

“Aký máš budget?” pýtala sa jej kamoška na káve po práci. Bol to jeden z tých nešťastne naprogramovaných dní, kedy Klára netušila, prečo sa cíti taká unavená. Túžila sa vrátiť do bezpečia gauča, dokonca zvažovala aj terapiu, ktorú však v zápätí zatiaľ odmietla, lebo by to bolo náročné. Myslela si, že by to nedala.

“Nemám budget, je mi to jedno,” odvetila nezaujato a zahľadela sa kamsi do diaľky. 

“Tak ja neviem. Trabant alebo Mercedes? Je v tom dosť veľký rozdiel,” naliehala kamoška na odpoveď.

“Skôr ten Mercedes,” odpovedala nakoniec a začala miešať lyžičkou už dávno vypité kapučíno.

“Okej. Tak to by sme mali. Shopping alebo zmysluplná aktivita na vidieku?” položila ďalšiu zvedavú otázku. 

Klára oľutovala, že sa jej vôbec zdôverila. Nemala však na výber, jej kamoška nebola bársaká dievčina odchytená náhodne na ulici, poznali sa dlhých 22 rokov. Vedela, že potrebuje dovolenku. Rovnako ako vedela, že na ňu pôjde spolu s ňou. Išla by vlastne kamkoľvek, kde by sa nemusela denne stretávať so svojou večne nesústredenou mysľou a nešťastím prelinkovanou dušou. Kamkoľvek, kde by zastal čas, ale zároveň by nebol priestor na otázky. 

“Ja neviem, nechajme to,” chcela sa vzdať Klára a zahniezdila sa na stoličke. Očami hľadala čašníka, mala už v úmysle utiecť preč.

“V žiadnom prípade! Ideme a hotovo. Posledná otázka. Chceš ísť na kurz varenia do Toskánska alebo radšej utopiť prachy za wellness, handry a masáže?” tlačila na Kláru a ťukala do mobilu webku s letenkami. 

(Tu by sa patrilo odpovedať že Toskánsko, však? Malo by to rozhodne duchovnejší rozmer, kreativita pri varení a učení nových vecí by si prišla takisto na svoje, ale vybrali ste si Dubaj.)

“Nechce sa mi učiť nič nové. Toskánsko je fajn, ale na vidiek nemám náladu. Asi chcem trochu prebrať k životu alebo čo. Možno je to celé blbosť,” uzavrela to Klára a vypýtala účet. 

“Súhlasím. Možno je to blbosť, ale je to lepšie ako nič a pozerať do blba. Pokiaľ ti nič lepšie nenapadne, ideme do Dubaja. O týždeň je odlet. Ty si vyberala miesto, ja vyberiem hotel. A pôjde s nami aj Helena,” dokončila svoju misiu. 

Obe sa zdvihli a zamierili von z kaviarne. O.K. Budú ľahšie o niekoľko veľa stoviek eur, ale ťažšie to už byť nemôže. Pomyslela si Klára. Rozhodne to nebolo výrazne náročnejšie, pretože mala pri sebe najlepšiu kamošku, sedem hviezdičkovú metaxu a čakala v odletovej hale do hotela Al Sultan Hareem Golden Sand s vidinou lepších čias. Bez tiaže, bez kufra a bez myšlienok antracitovej farby.

Koniec 5. časti. Pokračovanie príbehu nabudúce. Napíšte nám, čo môže Klára zažiť.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. 

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.