Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #8

„Nasledujú dopravné správy. Radar na výjazde z obce Mníchova Lehota smerom do Trenčína, na vjazde do Kálnice smerom do Bytče, mobilný radar hlásite na D1 na trase medzi Bratislavou a Trnavou. Hliadka vás zastaví za odpočívadlom pred obcou Hrubá Borša. Na R1 je odstavený kamión pred zjazdom do Zvolena a na krajnici medzi obcou Bernolákovo a Ivanka pri Dunaji leží zrazený diviak. Venujte tomuto úseku zvýšenú pozornosť, auto v priekope, na ceste neosvetlení chodci,“ znelo z rádia RM dopravný servis hlásateľky s monotónnym a bezfarebným hlasom.

Kapota zošrotovaná na harmoniku. Auto nepojazdné. Všade naokolo kopec krvi. Diviak ešte dýchal, oko mu behalo zo strany na stranu a hruď sa mu takmer vôbec nezdvíhala. Situácia pripomínala výjav z Tarantinovho krváku. Bola to samička a vyzerala, že odchod do neba nebude už dlho trvať a pôjde medzi ostatné divé zvery, ktoré padli za obeť podobne zlým šoférom. Kláre z toho prišlo dusno, ale snažila sa neplakať.

Dve ženy nervózne kráčali sem a tam. Pochodovali ako vojačky a občas sa za seba obzreli. Žiadne auto sa pri nich nepristavilo. Obom bolo čudno smutne. Klára odchádzala od nehody tak ďaleko, že Helena po nej kričala, aby sa vrátila.

V jednej chvíli, keď sa myšlienkami zatúlala skutočne ďaleko, kráčala takmer stredom cesty. Na moment sa zastavila, ani nevnímala nebezpečnosť situácie. Neuvedomovala si, že nebola osvetlená. Pokojne mohla dopadnúť ako tá sviňa v jarku. Možno aj bola sviňa. Taká ľudská, bez chvostíka. Skľučovali ju výčitky svedomia. Nemala som tak neskoro sadať za volant, obzvlášť po takom neskorom a dlhom lete. Čo mi to napadlo? Mali sme si zobrať taxík, pomyslela si. Ale na lepšie riešenie už bolo neskoro. 

V tme ju ľahko mohol zraziť aj kamión. Do uší jej doliehal krik z diaľky a hlava jej trešťala ako vo zveráku. Keby tak mohla splynúť s asfaltom a premeniť sa na niečo malé a neviditelné. Keby sa len na moment mohla stať netopierom a zamotať sa niekomu do vlasov. Keby tak mohla zomrieť namiesto tej svine.

Zrazu precitla a obzrela sa. Videla obrys postavy, ktorá na ňu mávala ako o život. Čo sa to stalo? Bdela či spala? Prinútila sa otočiť a vrátiť sa naspäť na miesto činu. Keď podišla bližšie k autu, všimla si, že diviačica dodýchala. Och, ako veľmi by si to s ňou vymenila. Pocit viny ju ťahal na dno. A z neho kam? Kedy toto, preboha, skončí? Do ďalšieho dna na dno dna? Čo všetko sa jej musí stať, aby sa krivka obrátila a začala stúpať? Zatiaľ to bola len slepá kľukatá cesta do pekla s množstvom malých podrazov.

Konečne na miesto nehody prišli ľudia. Už sa obom driemalo, už aj svitať začalo. Miesto sa premenilo na úľ plný včiel, ktoré sa bez zaváhania pustili do práce. Dvaja lesníci nakladali mŕtve zviera, policajti fotili, hasiči ťahali auto z priekopy. Záchranka ošetrovala rozbité čelá. Vyzeralo to, akoby všetko klapalo. Všetci robili, čo mali, akoby sa to dialo denno-denne. Skapatá sviňa, hustý les a dve ženy dokonale mimo. Auto na šrot, ony na šrot.

Helena vypisovala formuláre a Klára vyzerala ako tesne pred nervovým zrútením. Kde-tu jej aj slza vypadla. Každá kvapka vytlačila ďalší pocit viny. Snažila sa to maskovať, ale slzy sa drali bez väčšieho váhania. Vyzeralo to, že sa jej na duši postupne uľavuje, ale vo vnútri hrudného koša jej bilo pokrkvané srdce. Tvár jej mäkla, sánka povoľovala pevné zovretie. Hrudník vypínala stále menej a keď odišli všetci, čakala sediac v tráve na odťahovku. Mozog vyčerpal myšlienky. Všetko, čo si predstavovala, skončilo. Musela si priznať, že nevie, kam z konopí.

Čo teraz? Kde to som? Bože, čo som to spravila? Všetko skončilo. Som v háji. Prepadali ju ďalšie výčitky. Snažila sa vybaviť si moment tesne pred zrážkou. Nedokázala myslieť, ale tušila, že v tej chvíli bola odpojená od okolitého sveta. Vedela, že sa nesústredila na šoférovanie a rozoberala v hlave celkom iné veci. Nemala zapnuté diaľkové svetlá. Úplne zbytočne spôsobila nehodu a mohla zabiť seba aj Helenu. Len kvôli svojim myšlienkam. Len kvôli tomu, že bola ponorená do seba a svojich čiernych hlbín tak veľmi, že nedokázala zdvihnúť hlavu nad hladinu. A pod vodou sa auto šoféruje veľmi ťažko. 

Sedela pri krajnici uprostred ničoho, triaslo ju od zimy a pocitu viny. Cítila, ako sa beznádej presúvala bližšie  a podkýňala sa o jej nohy, až ju úplne zrazila na zem. Nevedela sa pohnúť, pritiahla si kolená k hrudníku a hlasno dýchala. Oči mala doširoka roztvorené a určite jej svietili v tme ako mačke. Tá má však sedem životov, Klára len jeden a ten si práve usilovne ničila.

Sedela, čakala a nevedela na čo. Dedina v diaľke nezvyčajne blikala. Zabudla, kde bola a pozorovala nežné svetielkovanie v tme. Vedela by sa na to pozerať celé hodiny, hoci to bol len obyčajný pohyb vzduchu, ktorý klamal rozum. Opodiaľ počula vlak.

Zrážka v nej prebudila nízke pocity. Absurdita situácie spúšťala nové a nové vlny. Z nejakého dôvodu zablúdila myšlienkami na letisko do Dubaja, kde ju oslovil neznámy muž a ona ho nedokázala dostať von z hlavy. Akoby už svojho muža podviedla len preto, že pripustila fakt, že ju niekto očaril. To, že sa cítila ako štetka nebolo najhoršie. Ako štetka sa cítila predsa už zopár mesiacov a úprimne sa čudovala, že jej na tento ofajč ešte nikto neprišiel. Ona prostitútkou už bola, odvrchu až po spodok. Nie preto, že by bez váhania chcela požičať svoje nádherné telo cudziemu mužovi, ktorému vernosť pred oltárom nesľúbila, ale preto, že sa zapredávala vlastnému životu. Bolo ľahké hodiť svoju dušu do banku ako výmenný prostriedok. Niečo dáš, niečo dostaneš. Samá podmienka, všade samý kalkul. Bola zhnusená. 

Nemala čo svetu ponúknuť, nič jej nedávalo zmysel. Cítila sa ako neperspektívna firma, ktorá  skôr ci neskôr zanikne. Akoby balansovala na pokraji krachu. Nemala už žiaden kapitál, aby mohla obchodovať. Nemala hodnotu, značku, ani česť. Aj napriek tomu však išiel život išiel ďalej po starom. Tak odkiaľ sa, dočerta, berie ten pocit ničoty? 

V tej chvíli jej to došlo. Niečo sa v nej ozývalo a potrebovala prísť na to, čo to je. Vedela, že to nebolo prvýkrát. To neznesiteľné pískanie duše chcela zalepiť únikom do Dubaja, všemožnými náplasťami, ktoré jej na chvíľu priniesli pocit života. Na chvíľu. Ten pocit rýchlo vyprchal. Och, stačilo vystúpiť z lietadla a všetko bolo zasa po starom, ba dokonca ešte horšie. 

Stála nad mŕtvym diviakom vedľa rozbitého auta na šrot s pocitom vďaky, že si to zatiaľ odniesol len diviak a auto. Nabudúce to môže byť ona. To nechcela dopustiť. A hoci sa ocitla na samom dne ako nikto, niečo v nej predsalen zostalo nažive. Chytila sa za brucho. Vo vnútri tela sa ozval materinský pud. Najsilnejší inštinkt, ktorý matka príroda vymyslela tak majstrovsky, že sa vrátila naspäť do hry. Pomaličky precitala. Vedela, že aj vďaka myšlienke na syna sa na všetko bude pozerať inými očami. Že zmobilizuje všetky sily, zatne zuby a prestane sa ľutovať. Cítila, že aj kvôli synovi musí prísť dlho očakávaná zmena. Bol najvyšší čas konať, nie pre syna, nie pre druhých. Pre seba. Vrátiť zmysel do svojho života. Ešte nevie ako, ale už cíti, že je na stope.

Koniec 7. časti. Pokračovanie príbehu nabudúce. Napíšte nám, čo môže Klára zažiť.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.

Ak máte záujem byť stále v obraze, prihláste sa na odber Beelong noviniek.