Vnútorný hlas. Vnímate ho?

Každý občas vnútorný hlas počúvame. Aj tú prestrelku medzi vnútorným hlasom a rozumom, či egom. Poznáte to? Jeden lepší majster ako druhý? Zaujímavé sú preteky, kto je lepší, silnejší. Počúvala som rozum, čo sa má, patrí, čo je správne. Počúvala som, čo dodržiavať, ako sa chovať, ako vydržať, napriek čomukoľvek. Nepočúvala som vnútorný hlas. Keď hlásil iné hlásenie, rozum hneď úradoval. Občas to rachlo v pretlaku týchto dvoch majstrov ako sopka. No malo to aj pozitíva, doviedlo ma to k úspechu, som za to veľmi vďačná. Píše Inge Kosibová.

Ako rozpoznať, že so mnou hovorí vnútorný hlas? 

Sú to iné myšlienky, pocity ako bežné a niekedy úplne mimo súčasný životný rámec, v ktorom sa pohybujeme, ťahá nás to niekam, nerozumieme kam. A rozum hneď velí – čo blbneš, aha, čo všetko máš teraz, a keď vykročíš do neznáma, čo všetko stratíš, o aký status prídeš. A prežiješ?

Áno, rozum je dôležitý, bez neho by sme nedokázali vnútorný hlas pretaviť do reálnych činov, či skutkov. No ak nás drží na inej ceste, v inej energii, ak na tej ceste necítime pohodu, radosť, nadšenie, vnútorné naplnenie, šťastie, neusmievame sa, netešíme sa na každý nový deň, necítime sa naplnene a zmysluplne na konci dňa. 

Čo s tým?

Ja osobne som dlhodobo bádala, študovala, lúskala, mala sprievodcov. Pomáhali, uvedomenia dochádzali, no akosi som nevedela spraviť zmenu tam, kde som bola. Rozum, logika, analytika išli na bomby, vládli, ako keby im išlo prinajmenšom o miliónovú výhru. Až sa ten vnútorný hlas ozýval tak silno, cez rôzne symptómy aj na fyzickom tele, nakoniec aj v neschopnosti dobre myslieť. Podal ruku odvahe a vykročila som. Nevedno kam, do neznáma, prvýkrát bez kontroly, pravidiel, jasného smeru, znalosti čohokoľvek. Rozum šalel a občas sa hlási, vedieme si spolu debaty, vcelku zaujímavé.

Dnes to vnímam inak. Moja zmena bola nevyhnutná taká, aká je. A stále trvá. Som v jej procese, dnes ďalej ako pred skoro rokom. No každý to môže mať inak. Každému pomôže niečo iné. Má iné podmienky.

Dôležité je počúvať svoj vnútorný hlas, intuíciu a venovať mu pozornosť, aby sme neľutovali, čo sme mohli urobiť a neurobili sme. Dešifrovať signály a nájsť si čas na pomalé krôčiky k zmene, v uvedomovaní. 

Podstatné na tom všetkom je to, že to ide, dá sa to, no je to proces, cesta, občas easy a inokedy náročná a kľukatá. Roky sme žili pod taktovkou rozumu, potláčali seba, tak buďme k sebe láskaví a trpezliví, urýchľovače asi neexistujú. Hovorí sa, že všetko potrebuje čas. A čas na životnú zmenu, či zmenu v prístupe k životu, ten sa niekedy nedá presne odhadnúť, dá sa len kráčať ďalej akokoľvek náročná sa tá zmena javí.

Autorka článku: Ingrid Kosibová

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.