7 vecí, ktoré už o sebe v 45 rokoch viem

Zuzana Gergelova

Mám 45 rokov a prechádzam zložitým životným obdobím. Môžeme ho nazvať krízou stredného veku. Keď vo mne prevláda melodramatická časť, hovorím, že: „prechádzam obrovskou transformáciou.“ Keď som radostná hovorím, že: „rozkvitám do plnosti.“ Keď sa ma niekto opýta, či mi (úplne) zašibalo, odpovedám, že: „som fakt potrebovala zmenu.“ Trvalo mi chvíľu, kým som si to priznala. Pomohlo mi, keď som sa o tom mohla s niekým porozprávať. Keď som si napísala, čo naozaj cítim. Lebo priznať si, ako to naozaj mám, a prijať to, je jedna z tých dôležitých vecí, ktoré mi pomohli krízou prejsť. Najviac mi však pomohla láskavá podpora iných žien (aj mužov).

7 pochopení na ceste (z) krízy

Nechcem, aby to znelo: „7 rád, ako sa zbaviť posledných 2 kíl.“ Ale je tu istá paralela. Nie je to ľahké. Nech nám každý radí, čo chce, odmakať si to musíme samy. Na druhej strane, veľmi pomôže, ak nás niekto v našom úsilí podporí. Moja makačka by sa dala opísať nasledovne:

1/ Kríza prišla bez pozvania

V sobotu som bola na prechádzke s priateľkami z gympla. Vzduch svieži po májovom daždi a rovnako svieže, čerstvé štyridsiatničky s deťmi a manželmi. Idylka. Rozprávali sme sa o tom, ako ideme do dobrého veku. Deti ako tak odrastené, menopauza ďaleko, sexuálnej a tvorivej  sily stále dosť, a tak si tie roky medzi 40 a 50 poriadne užijeme. (No, veď sme si aj užívame, len nie tak, ako sme si pod orgovánom mysleli).

Za pár dní som sa zobudila ako keby do paralelnej reality. Nič mi nedávalo zmysel. Mala som všetko: 2 deti, manžela, dobre fungujúci biznis, veľa priateľov a dovolenku dva krát ročne. Napriek tomu som sa cítila úplne prázdna a nič mi nedávalo zmysel.  Pocit to vôbec nebol príjemný. Keď sa pozriem spätne už vidím, že signály, že niečo nie je v poriadku, prichádzali oveľa skôr. Len som ich ignorovala. No a potom tá ničota udrela v plnej sile. Ale či som jej mohla zabrániť? Teraz už viem, že nie, lebo kríza v strednom veku je prirodzené vývojové štádium dospelého človeka.  

2/ Valcovali ma pocity viny a zmätenosti

Stále sa mi navracala „tá“ otázka: „Takto budem žiť zvyšok svojho života?“ Potom nastúpili obrovské výčitky svedomia. „Prečo sa cítiš tak zle, keď máš všetko? Nevieš, čo máš od dobroty robiť ?“

Lenže ten vnútorný hlas, ktorý mi hovoril, že nič nie je v poriadku, sa mi prihováral stále nástojčivejšie. Nevedela ho umlčať ani nová kabelka, ani fľaštička Pinot Noir. Mala som pocit, že by som najradšej od všetkého utiekla. Začala nový života a zo starého si v ňom nechala len svoje deti. Potom sa posunula z „flight mode“ do „fight mode“ a chcela zmeniť všetko, proti všetkému rebelovať. Bojovné fázy sa striedali z fázami nemohúcnosti. Nedávalo to žiaden zmysel. Myslela som si, že sa to na celom svete deje len mne, a to pocity viny ešte prehlbovalo.

3/ Nemyslela som, že ti bude trvať tak dlho

Keď som o „tom“ povedala priateľkám vo svojom veku, niektoré priznali (a niektoré nie), že prežívajú niečo podobné a sú z toho rovnako zmätené. Potom som sa zdôverila mojej o 20 rokov staršej priateľke. Tá mi s láskou povedala, že som sa práve dostala do krízy v strednom veku a že „je to na dlho.“ Bola som na ňu dosť nahnevaná. Dávala som si „interné deadliny,“ sama pre seba, dokedy svoju krízu „vyriešim.“ Dokedy svoj život v tom ktorom aspekte od základu zmením. Bola som presvedčená, že som sa už dosť poučila, že to už konečne prejde a všetko bude lepšie. Lenže kríza sa nedá vyriešiť, krízou treba prejsť. Má svoje zákonité fázy, ktoré sa nedajú preskočiť. Je to tak dobre, lebo sa o sebe veľa učíme. Ja ňou prechádzam už niekoľko rokov. Je to lepšie, ale ani zďaleka nie som za tým !

4/ Neviem, čo bude na konci, a idem k tomu „ako ožran zo šenku“

Janka hovorí, že rozdiel medzi „obyčajnou“ zmenou a transformáciou je v tom, že pri zmene vieme, čo bude na konci, napríklad tie 2 kilá. Pri transformácii vieme, že to staré už nechceme, ale nevieme, čo je to nové, po čom túžime. Stále sa to mení. Vytvárame si nový svet, krôčik po krôčiku, ale nevieme, ako to dopadne. A sme pri tom dosť „vtipné.“ Urobíme zopár krokov vpred, potom nabok, potom vzad, možno pritom padneme do jarku pri ceste a potom nás to zas vráti na cestu. Janka tiež hovorí, že v tomto období je dobre preskúmavať, vypúšťať balóniky, zisťovať, čo je pre nás pravdivé. Ja pridávam, že treba nebičovať samú seba, že mi to nejde, že „neviem.“ Nevedieť je normálne. Nerobiť unáhlené závery a byť k sebe aspoň taká láskavá, ako by som bola k svojej najlepšej priateľke. A počúvať seba, dôverovať, napriek nevôli a nepochopeniu väčšiny okolia. Svetlo na konci tunela sa (pomaly) vynára.

5/ Musela som niečo (bolestne) pustiť

Počas mojej krízy som sa musela vzdať veľa „právd“ o sebe, živote, vesmíre a tak vôbec. Niečo, čomu som tak dlho verila, tak dlho budovala, som musela chtiac – nechtiac nechať odísť. Proste to už nešlo udržať. Bolo to, ako keby som strácala časť svojej identity. Bolo to ťažké. No teraz viem, že som sa musela toho (nefunkčného) vzdať, aby som vytvorila priestor pre prílev nového. Predstavujem si to tak, že keď v oboch rukách niečo kŕčovito držím, neviem do dlane chytiť nič nové. Veľmi mi pri tom púšťaní pomohli priateľky či iní láskaví sprievodcovia. Podržali ma v púšťaní.

Zuzka a Janka
Janka Bernaťáková a Zuzka Gergeľová, spoluzakladateľky Beelongu a iniciatívy Reinveting yourself.

6/ Toto bolo najťažšie: prijať seba, poďakovať, uznať miesto

V čase najhlbšej krízy som úplne odmietala všetko. Akoby nič zo života predtým nemalo hodnotu. A potom prišli sprievodcovia. Janka mi povedala, že bez toho, aby som prijala, čo som dosiahla, dala si za to uznanie a dala aj uznanie ostatným, sa jednoducho nepohnem ďalej. Prinútila ma pomenovať, v čom som dobrá, uznať svoje miesto. Katka mi pomohla pochopiť moje talenty. Ukázala mi, že čo som u seba považovala za svoje najhoršie vlastnosti, sú vlastne moje najväčšie talenty. Nina ma naučila, že vďačnosť za všetko, čo mám, napríklad aj za svoje telo, sa najlepšie precíti na jogovej podložke. Nakoniec som sa toho odporu zbavila a začala prijímať všetky svoje časti za vlastné. Aj tie dobré, aj tie zlé. Stále ich učím, že sa medzi sebou nemajú hádať. Pochopila som, že už nebude nič ako predtým, ale bude to inak. Mala som pocit, že sa konečne posúvam smerou k autenticite, o čom som písala kedysi tu. Veci konečne začali dávať zmysel.

Ako je to s poslednými 2 kilami? 

Syndróm posledných 2 kíl sa prejavuje myšlienkou: „Keď schudnem posledné 2 kilá, konečne budem so sebou spokojná. Nájdem si nového muža, prácu a konečne sa mi splnia moje sny.“ V zásade je to výhovorka, prepážka v hlave, ktorou si ospravedlňujeme, že nežijeme a netvoríme svoj život naplno práve teraz. S tými súvisí aj moje posledné poznanie:

7/ Treba žiť pre prítomný okamih, ako sa len dá

Netreba čakať, kým kríza prejde. Treba naplno precítiť, čo sa mi deje teraz a prijať to. Keď mám pocit, že som v kríze/na pokraji zrútenia/v rozpuku/v premene a potrebujem sa trochu ukľudniť, spýtam sa sama seba tieto 3 otázky:

1/ Čo je teraz reálne? Nie story, prečo sa mi to stalo. Nie, čoho sa obávam, že bude zajtra. Ale čo je skutočné/pravdivé v tomto momente? 

2/ Čo je potrebné urobiť? Vrátane toho, čo potrebujem ja? Bez centúry! Napríklad aj neurobiť nič.

3/ Čo by na to povedala láska?

Cieľom transformácie je spriateliť sa so svojím (viachlavým) drakom. Naučiť sa na ňom jazdiť, nie nechať sa ním zožrať. Fotka z Bhútanu, Krajiny draka.

4. otázka: „Ako sa to ešte vylepší ?

Na otázku „Čo je potrebné urobiť ?“ mi prišla odpoveď, že mám založiť podpornú ženskú komunitu. Našťastie, našla som veľa žien, ktoré mali podobnú túžbu, a tak vznikol Beelong. Je to produkt mojej krízy a priniesol do môjho života veľký zmysel. Kvôli nemu sa kríza určite „oplatila.“

V našej Beelong komunite dlho hovorili o našich premenách a zistili sme, že sa nejakou formou deje každej z nás. Pocítili sme, že je dobré mať sprievodcov, mať sa o koho oprieť a spoločne si odpovedať na všetky tie otázky, čo nám počas premeny vyskakujú v hlave. Pocítiť, že v tom nie sme samy.

A tak sme založili iniciatívu Reinventing yourself, v rámci ktorej chceme o kríze hovoriť a aj ňou sprevádzať. Hovoríme si svetlušky a tandemistky.

Podcast, ktorý som s Jankou a Martinou nahrala o mojej kríze a o tom, čo robíme v Beelongu a v Reinvening yourself, si môžete vypočuť tu.

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

O tom, prečo som (spolu) založila Beelong, si prečítajte tu.

V rámci našej iniciatívy Reinventing yourself som tandemistka a ponúkam mentoring, v ktorom sa opieram o ženské archetypy. A spolu s mojou mentee hľadam odpovede na ďalšiu, teraz už moju najobľúbenejšiu otázku: „Ako sa to ešte vylepší ?“

Napíšte mi, ako to máte vy, už teraz som vďačná za každý feedback!

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.