Ako sa hľadá zmysel života

Zmysel života nás láka, aby sme sa oň usilovali. Čo je zmyslom nášho bytia? Postav dom, zasaď strom, sploď syna a čo potom? Prečo naplnené ambície nedokážu byť udržateľným zdrojom zmyslu života? Čo iné potrebujeme, aby sme cítili, že naše dni dávajú zmysel?

Okolo 40-tky sa niečo mení. Hovorí sa o tom málo a často znevažujúco. Hovoríme o kríze stredného veku, avšak nerozumieme, prečo je tu a čo od nás chce. Kde sa berie tá nespokojnosť? Je to nevďak voči životu, nuda, či volanie po zmene? Dá sa prekonať kríza stredného veku novou kabelkou, plastikou či zmenou partnera? Dozviete sa v tomto článku.

Kríza a fakty

Povedzme si narovinu. Je to kríza. Netreba pred ňou zatvárať oči, ani to celé zjemňovať. Je to fakt. Niekedy sa odohráva viac vo vnútri ako navonok. Je to kríza prospešná pre našu ďalšiu cestu životom a je vcelku zásadná. Takých kríz sme prešli v živote niekoľko,  aj keď ich krízami častokrát nenazývame. Ako keď stratíme detskú naivitu a začneme na svet pozerať očami čerstvého adolescenta. Nemôžeme uveriť tomu, akí sme boli naivní a máme silnú potrebu poprieť všetko, čo nás dovtedy definovalo. 

Ako mi po návšteve psychologičky povedal jeden známy, deti sa musia vyvracať z toho, čo do nich rodičia vložili. Aby si cez tento drsný proces mohli vytvoriť vlastnú identitu, svoju vlastnú predstavu o tom, kto sme, akí chceme byť a ako chceme uspieť v tom novom svete, ktorý sa nám otvoril.

Beelong Community & Network

Keď zmyslom sú ambície 

Niekde vo veku medzi 20 a 40 žijeme obdobie ambícii, chceme niečo dosiahnuť, niečím sa stať. Napĺňame svoju predstavu o sebe, o úspechu, o živote. Žijeme obdobie ambícii. Ambícia znie ako cieľ. V skutočnosti ide o to, nájsť svoje miesto vo svete, naplniť svoju predstavu o tom, kto som, čo je moja hodnota, ktorú chcem ponúknuť svetu a uspieť. Chceme byť prijatí, začleniť sa a zapadnúť. Aj za cenu, že niečoho zo seba sa vzdáme. 

Kľúčová otázka mladého veku

Hľadáme odpoveď na otázku: „Kto som a kam smerujem?“ Chceme niekam patriť, zapadnúť a uspieť. Ja som úspešne zapadla a uspela. Z pokladníka na malej pobočke som vyrástla na riaditeľku odboru vo veľmi úspešnej firme. S priemyslovkou Zariadenia silnoprúdovej elektrotechniky som uspela v bankovníctve. Možno sa to zdá ako americký sen, ale bolo to 20 rokov tvrdej práce, neustáleho učenia sa, posúvania a odriekania. 

Nesťažujem sa, aj keď dnes by som už do toho nešla. Svoju prácu som mala väčšinou rada. Slovíčko väčšinou je zásadné. Žila som prácou a stotožňovala sa s ňou. Bola som v tom dobrá. Ó, áno, keď sa pozriem späť, je veľa vecí, ktoré som mala robiť inak, menej, či vôbec. A veľa vecí, ktoré som vytesnila zo života a vytesniť nemala.  Je to však, ako by som samu seba vinila za to, že som na škole nevedela to, čo po 10 rokoch praxe. 

Posun od ambícií k zmyslu

Prišiel čas, keď som to začala vidieť veľmi kriticky. Začala som byť všímavejšia k tomu, čo mi nesedí, kde to škrípe, kde to stráca zmysel. Kládla som si otázku, kde odchádza energia, kde ňou priam plytvám. Prečo je to tak? Vysvetlím.

V čase, keď pociťujeme potrebu zmeny, sa naša pozornosť zameria na všetko čo nefunguje, zviditeľní čo nám škodí, ubližuje, čo už nechceme. Zrazu vidíme veľa usvedčujúcich dôkazov a nechápeme, ako sme to mohli prehliadať. Trochu to aj prifarbíme, zdramatizujeme. Aby sme si sami pred sebou obhájili, že chceme opustiť niečo, do čoho sme toľko investovali. Máme chuť vykričať celému svetu, aké je to zlé, tresknúť dverami, urobiť hrubú čiaru a šťastne začať niečo nové. Nuž, zmysel života sa hľadá aj cez to nepekné ťažko.

Zastav sa, človeče 

Takto sa ale šťastie nekoná. Pasca je, keď chceme všetko inak, niečo za sebou nechať a už to nevidieť. To je ako vyhodiť bez rozlúčky hosťa, ktorého som kedysi pozvala do svojho života, živila a rozmaznávala. Túto dôležitú lekciu som dostala skôr, ako som stihla napáchať veľa chýb. V čase, kedy som už bola rozhodnutá urobiť radikálnu zmenu a len hľadala spôsob, ako to urobím. 

Odpoveď prišla na jednom seminári. A s ňou aj návod. Skôr, ako sa rozbehneme vpred a zanecháme za sebou všetko, čo už nechceme, sa treba zastaviť a obzrieť sa späť. Poďakovať za všetko, čo mi to dalo, čo som získala, čo ma to naučilo. Je to o úcte k sebe a k svojej vlastnej histórii. Je to o osobnej integrite. Patrí to ku mne, ďakujem za to a teraz  idem ďalej. 

Kľúč k bráne

Znie to triviálne a pritom je to také dôležité. Je to kľúč k bráne, ktorá nás pustí ďalej. Stretávam sa s tým často. Ľudia mi rozprávajú príbeh svojho života a pokojne vynechajú 15 rokov. Hovoria, že to nestojí za reč. Nechcú o tom hovoriť, lebo pohŕdajú kusom svojho života. Nevedia sa pozrieť na svoju minulosť, nevedia prijať seba v tom.  

Alebo hovoria, ale nemajú jedno pekné slovo. Obviňujú svojho bývalého partnera, šéfa, zamestnávateľa, okolnosti, rodičov, pohŕdajú svojimi rozhodnutiami. Cena za to je blúdenie v začarovanom kruhu. Utekajú vpred a vracia ich to vzad. 

Poslovia zmeny 

Najskôr som to ignorovala. Mávla rukou a prehlušila prácou. Prichádzali signály, silné, dodnes ich mám v živej pamäti. Otvorila som mail a bola tam správa „Niektorí ľudia zomierajú mladí, aj keď žijú ešte dlho.“ Pichlo ma pri srdci. Správa zostala vo mne trčať ako trieska v prste. Ale ďalej som išla svoje. 

Ozval sa vnútorný hlas „Jana, zišla si z cesty, zišla si z cesty…“. Zjavil sa mi obraz, ako frčím v plnej rýchlosti po diaľnici a pocit, že tam niekde bola odbočka, ktorú som minula. 

Naplánovala som si výlet s kamarátkami po Toskánsku. Celých 13 dní slnka, vína, zážitkov, nákupov. Bolo mi úžasne. Vrátila som sa späť a bolo po skvelom pocite. Krátko na to ďalšia dovolenka, 2 týždne v Chorvátsku, vrátila som sa oddýchnutá, vyrelaxovaná  a už druhý deň po návrate ma prepadol pocit mizérie. A silný pocit, že moja duša sa krčí v kúte a pípa, ako prístroje na JISke. 

Pár týždňov na to sme mali polročné vyhodnotenie cieľov. Šéfka mi povedala, že som stratila vietor z plachiet a snažila sa ma namotivovať „vybuzerovaním“. V tej chvíli mi to došlo. Má pravdu a toto už nie je moja loď. V mojom vnútri to zacvaklo. Vedela som čo musím urobiť, nevedela ešte ako.

Kamarátka z Nového Zélandu píše, „Jana you should come“ a tak som na mesiac odletela na druhý koniec sveta. Bolo to už iné, už som neutekala. Bolo to o úcte k tým 20tim rokom, aby som mala  čistú hlavu a jasno v sebe, keď urobím definitívu. 

Zmysel života nie je cieľ, ale cesta 

“Učiť sa žiť musíme celý život,” povedal Seneca pred viac ako 2000 rokmi. Nič sa na tom nezmenilo. Cesta životom nie je vyasfaltovaná, nie je jasne osvetlená a chýbajú na nej značky. Túto myšlienku som objavila v knihe M. Scotta Pecka “Nevyšlapanou cestou“ Túto cestu si musíme vyšľapať sami. Je to cesta k sebe

Dnes už viem povedať, že cesta je sem tam osvetlená a dajú sa aj vidieť značky.  Orientačný kód máme v sebe. Duša sa prihlási a dáva nám vedieť, že niečo by už malo byť inak. Ukazuje nám smer. Treba sa naladiť na vnútorný kompas, byť vnímavý sám k sebe a dôverovať tomu, čo k nám prichádza.  Od nás. Nie zvonku. Je to naša cesta. 

Už nepotrebujeme niekam zapadnúť, chceme niekam patriť celiství, takí akí sme, bez toho, aby sme niečo zo seba museli odložiť. A keď to nejde, kľudne budeme svoji sami. Táto cesta vedie k zrelosti a k rozvoju nášho potenciálu. 

Keď sa tomu otvoríme, začnú prichádzať sprievodcovia. Ľudia, ktorí niekedy vedome a niekedy nevedome osvetlia potrebný úsek na ceste. Príde informácia, myšlienka, ktorá nás posunie. Objavia sa ľudia, ktorí nás podporia. Podajú tú správnu knižku, otvoria nové dvere. Sú to učitelia alebo len parťáci na ceste. Treba len o tom hovoriť a nezostávať v tom sami. 

Jana Bernaťáková je change facilitátor, systemický kouč a spoluzakladateľka Beelong community & networking, platformy pre prepájanie, spoluprácu a podporu ľudí v procese zmeny. 

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

Na tému zmyslu života spovedala Janku a Zuzanu v podcaste ODZNOVA aj Martina Valachová.

Rozhovor si môžete vypočuť tu:

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.