Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #7

Bolo to ako bezvedomie. Voľný pád bez gravitácie pod vplyvom silnej eufórie. Nič, ani len posledné záchytné racio nedávalo odrazu zmysel. V ušiach silný hukot, dych skrátený na polovicu a pred očami tma. Steny sa hýbali, vzduch vibroval a Kláre nezostávalo nič iné, ako sa zmieriť s faktom, že sa beznádejne a nezvratne zamilovala. 

Dámska jazda v Dubaji sa dala zhrnúť do pár slov. Slnko, shopping, kniha, neskoré raňajky a room servis. Okrem dovolenkového stereotypu sa však udiali rôzne hraničné situácie. Človek by neveril, čo všetko dokáže prežiť vo vnútri, hoci sa vo svojej podstate strašidelne nudí. Týždeň v luxuse Kláru mierne vytrhol z letargie, ale bol to len malý lepiaci tejp na vrásku, o ktorej vedela, že ju má a len na malý moment sa jej zbavila. Zmenila prostredie, vzduch, dokonca sa na ľudí začala usmievať. Aspoň sa jej zdalo, že je to tak. Vo svojom vnútri sa usmievala na svet, radosť sa však nedostala cez všetky vrstvy na povrch kože. Hoci sa Klára cítila pokojná a príjemne unudená, jej myseľ občas spadla do hustej hmly. Hladina mora sa zdala byť pokojná, no spodné prúdy z času na čas mierne rozvírili jej utlmenú myseľ. 

“Čo sa tak mračíš?!” vyčítala jej Helena, keď sa na ňu zapozerala od okraja bazéna. 

Aha, takže ten úsmev nevidno, pomyslela si Klára a skúsila potrénovať mimické svaly okolo úst. Boli stuhnuté. Zdalo sa, že zabudli, ako sa majú hýbať. Usrkla si z ľadovej kávy a usmiala sa. Trochu ju to zabolelo.

“No vidiš, že si to nezabudla!” pochválila ju Helena a bezstarostne odplávala na opačný koniec bazéna.

Klára však chcela mať v to ráno od všetkých pokoj. Aj od tých bezstarostných a veselých. Zbožňovala svoje kamošky, vážila si, ako pri nej vytrvalo stáli a čo pre ňu robili, ale nech jej všetci dajú svätý pokoj. Z knihy o výrobe bieleho čaju prečítala sotva dvadsať strán a to sa tešila, ako sa konečne ponorí do kvalitného materiálu.

Snažila sa podrobne preskúmať, kde sa to zlomilo. V ktorom bode sa jej pohoršilo? Bolo to vôbec za posledný polrok lepšie? Ktorá fáza uplynulých mesiacov mala svetlý bod? Nevedela si spomenúť ani na jeden jediný. Ani na najmenšiu pozitívnu odrobinku, ktorú by mohla zdvihnúť zo zeme, oprášiť a uložiť do krabice na horšie časy. Milovala svoju rodinu. Manžela a ich spoločného syna. Bože, áno, syn! On jej dal zmysel pred mnohými rokmi. Ale dá sa to udržať? A čo kariéra? Veď dosiahla všetko, čo chcela. A to je všetko? Kde je zmysel bytia?

Myšlienky sa začali nekontrolovateľne zrýchľovať. Spodné prúdy naberali na sile. More myšlienok už nebolo Mŕtve. Bol to divoký a nespútaný Atlantik. 

Z obyčajného osobného vlaku, v ktorom si na začiatku pobytu ledabolo užívala pomalú jazdu vidiekom, sa stal superrýchlik bez rušňovodiča, rútiaci sa krajinou nadzvukovou rýchlosťou rovno so stredu gigantického mesta. Začínalo sa jej to opäť vymykať spod kontroly. Znovu tá panika. Zavrela oči a zisťovala, kde sa nachádza.

Všetko sa s ňou krútilo. Celý svet jej ešte pred pár minútami mohol ležať pri nohách, mohla pokoriť všetkých a všetko, ale márne. Svet, ktorého sa chcela zbaviť na Slovensku, si kupodivu pribalila so sebou do príručnej batožiny a tu sa jej škodoradostne vysmial do tváre. Dokonale ho schovávala a teraz, tu počas dopoludnia predposledného dňa výletu do raja vysypala kufor aj s celým marasmom.

Ten bod, jeden bod. Kde je ten bod?! V mysli si prechádzala všetky Jankine rady, ktoré dostala na terapii. Prehrávala si chvíle, ktoré jej robili radosť, vybavovala si nasilu tváre a situácie, pri ktorých by pookriala. Ani jedna z nich jej šialený pulz nezastavila. Ani jedna ju nedonútila vstať z lehátka a vyskočiť na rovné nohy. Bola sklamaná. Zo seba, z iných. Nedokázala si užiť nádhernú, slnkom zaliatu súkromnú pláž najlepšieho hotela v širokom okolí, necítila vďaku za zdravie a hojnosť. Ani jeden moment ju nenadchol. Bolo jej do plaču. Zúfalé pokusy zobraziť na displeji mysle niečo pekné sa chýlili ku koncu. 

V sekunde, keď všetko vzdala a vydýchla s nádejou, že sa jej slzy nevylejú von, ktoré na okrajoch spodných viečok držali len silou vôle, si zákutie mysle našiel pár sivomodrých očí z letiskovej haly. Ten muž. Cudzí muž! 

Spomienka naberala reálne obrysy, získavala vôňu a nabaľovala na seba medový tón hlasu. Búšenie srdca vnímala ako ozvenu niekde v diaľke. Premkol ju bezdôvodný strach, že všetky jej istoty spadnú ako domček z karát a na konci nebude stáť nič. Pár sivomodrých očí, ktoré naposledy videla na letisku, to mohli celé zaručiť. Nemalo to logiku. Nikdy ho už neuvidí. Zľakla sa tej sily. Nečakala to. Tie oči ju mohli celé zhltnúť, vysať a vypľuť do samoty bez ničoho. Za jeden veľký hriech, ktorý mohol, ale nemusel prísť. Mohol to byť len sebaklam. Mohla mať iba jedinú nebezpečnú myšlienku, ktorá by navždy zruinovala jej doterajší život. Jedna krehká spomienka!

Okraje viečok už nevydržali súvislý nápor a slzy sa preliali cez hrázdu. Klára mala pocit, že sa jej z očí vypustili dve plné vedrá vody, museli zaplaviť polovicu priestoru, no v skutočnosti to boli len dve malé slzičky, plné horkosladkého koncentrátu pocitov, zodpovedné za neisté rozpoloženie ženy v strednom veku. 

Ležanie pri bazéne jej pripomínalo kotviacu loďku v prístave vo svojej obývačke. Bolo to takmer ako doma na gauči, len s lepším ovzduším. Cítila sa ešte viac nevďačne. Mala všetko a zdalo sa jej, že nemá nič. Pomyselne si tĺkla hlavu o múr, prečo sa to muselo stať práve jej. Prepadli ju výčitky svedomia. Rýchlo si nasadila obrovské okuliare, aby neprezradila, že sa jej úsmev vytratil nielen z tváre, ale aj z vnútra duše. Kamošky by ju opäť zasypali príliš starostlivými otázkami a ona už nevládala klamať, že je v poriadku. Nič nebolo v poriadku. 

“Idem na izbu,” vyhlásila Klára a už jej nebolo. 

Keď otvorila dvere apartmánu, zvalila sa rovno na detailne uhladenú posteľ. Snažila sa rozpamätať, čo mal znamenať obraz v jej mysli. Oči neznámeho muža, ktorého tvár si ledva dokázala vybaviť. Našli si ju len oči, vôňa a hlas. Povedal jej pár slov, ale aké to boli? Vedela len, ako zneli. Ako hudba, ktorej tóny zaliezajú až do najhlbších vlákien DNA a natrvalo sa tam uvelebia. Bolo ľahké ich prijať za svoje. Bolo ľahké vyvolať ich zvuk znova a znova. Zneli ako klavírna sonáta pre zamilovaných.

A vlastne – stalo sa to vôbec? V hlave mala zmätok, v duši temno. Len niekde v kúte pri rozpoznaní vône, na ktorú bola citlivá a hlasu, ktorý vždy vnímala ako nositeľa energie slova, pozorovala nesmelý záblesk svetla, tenký ako detský pramienok vlasov, ako na malú chvíľočku prežiaril temnotu v jej duši. 

Keď už-už bledol, rýchlo zobrala reklamné pero s logom hotela a kúsok akéhosi informačného letáku. Bez najmenšieho zaváhania začala automaticky písať:

Odvážne načieram do vrecka s vetami,

došli už všetky alebo zvetrali?

Dozvuky pocitov dopadli na dlážku.

Zbieram ich úlomky, visia len na vlásku.

Vypadli slová na tvrdú zem,

z vety je vidno obrysy len.

Snažím sa rozlúsknuť, 

čo bolo pointou. 

Z pár krehkých slov pozliepať neviem to. 

„Mohol som,“ čítam po stý raz. 

Čo mohlo byť a zobral nám čas? 

Nikdy sa nedozviem

Čo keby?  Čo ak?

Význam pár slov nechávam tak.  

Dopísala posledný verš, položila pero a zaspala. Leták sa kĺzavým pohybom zviezol na mramorovú podlahu. Posledné, čo si pamätala, ako tesne pred zadriemaním počula z diaľky hudbu, ktorej tóny už nevládala rozpoznať.

Koniec 7. časti. Pokračovanie príbehu nabudúce. Napíšte nám, čo môže Klára zažiť.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. 

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.