Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #3

Sedenie s terapeutkou si predstavovala inak. Klára si myslela, že to bude ako v amerických filmoch. Veľký pohodlný gauč a kancelársky stôl, na ktorom by boli položené vreckovky. Stôl by tvoril prirodzenú bariéru medzi terapeutom a pacientom a zariadenie by vytváralo zdanlivo rodinnú atmosféru. Po chvíli rozprávania o počasí a trápnych pokusoch o vtip by sa rozrevala, zaplatila by 150 eur a objednala by sa na ďalšie sedenie. Nič z toho sa nestalo. Bolo to skôr takto. 

Po mesiaci a troch dňoch neplateného voľna sa Klára konečne zdvihla z gauča. Nie toho terapeutického, ale vlastného, menčestrového gauča, ktorého náruč bola vždy otvorená. Okrem tepla a pohodlia z neho nemala nič. Náruč gauča, ani nikoho iného, jej nestačila. Niežeby sa v jej beznádejnom stave hrnuli ponuky na objímanie, ale keby aj áno, ani by nestačili. Nikto ju totiž nedokázal objať tak, ako by si želala. Chcela sa totiž objať sama so sebou, ale nevedela, ako to urobiť. Túžila, aby malú ufúľanú Kláru niekto zodvihol zo zeme a poriadne ju poľutoval.

Ubehli ďalšie tri dni, odkedy ležala na zemi. Nepodarilo sa jej totiž identifikovať svoj pocit, ani to, ako si môže pomôcť. Svet okolo nej však bežal ďalej. Aj ona bežala, strašne rýchlo, akurát, že to nikto iný nevidel. Cítila sa neviditeľná a taká nepotrebná. Čudovala sa, že ju vôbec druhí registrovali, že ju počuli a vnímali, pretože ona bola od sveta odpojená. Na kompletku. 

Bolo to, akoby sa katapultovala počas havárie lietadla a zostala lietať dakde tesne pred otvorením padáka. O syna sa počas jej katapultovania staral muž. Kláre nevenovali prílišnú pozornosť, čo v jej prípade bolo to lepšie riešenie. Nechali ju tak, aby sa sama spamätala a pomohli jej tým, že ju nenútili k žiadnej aktivite. Teda – príliš nenútili. Párkrát sa o to jej muž pokúsil a vyzeralo to asi takto:

“Mohla by si sa už prezliecť do iného? Poď s nami na turistiku, urobí ti to dobre. Našli sme úžasnú rozhľadňu, z ktorej vidno až Alpy. Musí byť samozrejme pekné počasie a dobrá viditeľnosť. Pooooď.”

Občas ju úplne ignoroval a nevedel, či ho vôbec počuje. Inokedy jeho tón neznel prívetivo a prehováranie z jeho strany vyzeralo asi takto:

“Už by si mohla so sebou niečo robiť! Veď do toho gauča vrastieš! Choď sa aspoň prejsť do obchodu. Zavolám Nine, aby prišla a dali by ste si nejakú jogovú zostavu? Už dačo rob!” 

No a potom to vzdal. Pokrútil len hlavou a mlčky sa aj so synom vzdialil, akoby ho pohľad na ňu odpudzoval. Tak to vnímala ona. Pravda bola niekde uprostred, veď napokon ako vždy. 

Klára neurobila nič. Ďalej ležala neprítomná na gauči a premýšľala, aký by bol svet bez nej a či by niekomu chýbala, keby tu nebola. Nemala o sebe príliš vysokú mienku. Ako si ju mali vážiť iní? Žeby to bol jej hlavný problém? Alebo tých problémov je viac? A koľko? Túto otázku si kládla tri dni. Snažila sa prísť na to, ako o sebe rozmýšľa. Na nič neprišla. 

“A čo si na sebe vážiš?” spýtala sa Janka, keď k nej prišla na návštevu po tom, ako sa Klára po mesiaci a troch dňoch neplateného voľna zdvihla z gauča. Nie toho terapeutického, ale vlastného, menčestrového gauča, ktorého náruč bola vždy otvorená. Pozýval ju na dôverné posedenie pri čaji a vreckovkách. To mali tieto dve scény spoločné s americkým filmom. Zvyšok sa dial úplne inak. Po slovensky. 

V miestnosti sa na moment prestal hýbať vzduch. Posledné slovo vážiš v Jankinej otázke, zostalo visieť v medzipriestore. Klára čakala, kedy slovo padne dolu. Pozerala do stropu, akoby ho tam očami krasopisne maľovala a zároveň čakala, že sa otázka zodpovie sama. Nechápala, prečo sa odpoveď zázrakom nezjavila, keď na ňu tak intenzívne myslela. Veď tak sa to píše v múdrych príručkách! Mysli na to a ono sa to stane. Blbosť!

Netušila, do čoho ide, keď volala terapeutke, ktorú poznala skôr ako kamarátku. Áno, počula o jej práci veľa, ale nikdy jej skúsenostiam nevenovala zvláštnu pozornosť. Klára väčšinou ľutovala ľudí, ktorí terapiu potrebovali, bola totiž presvedčená, že človek si má vedieť pomôcť sám. Že je sám sebe dobrým psychológom a že títo ľudia musia byť extrémni slabosi, keď potrebujú hľadať pomoc inde. Pohŕdala nimi a vôbec sa za to nehanbila.

A teraz, keď uprene civela do stropu, keď zarosenými očami kreslila vo vzduchu písmenko po písmenku slova vážiš, keď počula dokonca aj pohyb mihalníc, či jemné chvenie ľavej chlopne, zistila jeden otrasne šokujúci fakt. Že úprimne odpovedať na jedinú a obyčajnú otázku, čo si na sebe váži, bola tá najťažšia vec na svete, ťažšia ako odbehnúť maratón bez tréningu, porodiť po dvanástich hodinách bez epidurálu syna alebo zdolať Mount Everest v ihličkách. 

Po tvári jej stekali slzy hurúce ako Earl Grey v čajníku. Ich slaná chuť ju prekvapila, rovnako ako Jankina otázka. Dobre vedela, že pacienti na gauči v amerických drámach majú kopec času na premýšľanie a terapeut ich nesúri. Verila, že čím dlhšie bude čakať, tým skôr sa odpoveď sama vynorí a spadne jej zo stropu do lona, pretože si ju tam poctivo napísala. Netušila, že sa to nestane, ani že jej Janka odpoveď nepovie ako vo vedomostnom kvíze, kde odpoveď je buď správna alebo nesprávna a ide sa do ďalšieho kola po prémiu. Netušila, že odpoveď nedrieme pod povrchom jej mikiny, ale je hlboko vo vnútri, kam sa bude musieť chtiac-nechtiac pozrieť a vyloviť ju hoci aj z usadeného bahna. No strčiť ruku do takého bordelu sa jej nechcelo. 

Hnusila sa jej čo i len predstava, že by to mala podstúpiť. A prečo by aj mala? Čo ak nájde niečo, čo jej úľavu vôbec neprinesie? Čo ak zistí, že je úplne rovnaká ako všetci tí slabosi, ktorými pohŕdala, pretože si nevedeli pomôcť sami? Čo ak zistí niečo ešte horšie ako to, že je neschopná pomôcť si sama? Tušila, čo to je. Vedela, že to najhoršie, čo sa jej môže stať, je zistiť pravdu.

Ticho presekol zvuk kovovej lyžičky, ktorá cinkla o tanierik. Klára sa vrátila naspäť. Trošku sa jej zdalo, že uletela niekam ďaleko a k jej vlastnému počudovaniu prišla totálne s prázdnymi rukami. Odpoveď nikde. Janka jej podala ďalšiu vreckovku. Medzi nimi nebola žiadna bariéra. Terapeutický stôl ako symbol odstupu od pacienta tam nebol. Klára sa stratila v Jankinom objatí a zrazu sa cítila o milimeter lepšie.

“Cítim sa totálne naprd, ale neviem, ako ďalej,” odpovedala Klára, keď nabrala odvahu. 

“Fajn. Tak to by sme mali. A teraz sa pozrieme na to, prečo,” povedala Janka a Klára nesmelo prikývla. Jej svet na chvíľu prešiel z čiernej do tmavosivej a ľavá chlopňa dosadla na svoje miesto. 

Koniec tretej časti. Pokračovanie nabudúce. Čo bude ďalej? Napíšte nám, ako sa môže príbeh vyvíjať ďalej!

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.

Autor: Adela Jasenovcová

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.