Diel #4

Zistila, že sedenie s terapeutkou bolo vyčerpávajúce. Dúfala, že nebude musieť odpovedať na všetky tie otázky a že sa jej rozhodne nebude pýtať až také nepríjemné veci. Kde má nabrať odvahu na to odpovedať? Skadiaľ to má vedieť? Nikto sa jej nikdy nepýtal, ako sa cíti, vždy predsa išlo o to, že sa pýtala ona. Celé svoje okolie vždy dávala na prvé miesto a záležalo jej na tom, aby sa okolie cítilo v pohode. Nie ona. Ona bola neviditeľná, hoci pri pohľade do zrkadla akúsi tvár predsa len videla. 

“Do Dubaja?! Si sa s koňom zrazila?” vrieskala na ňu mama v telefóne. Klára oľutovala, že sa jej zdôverila. Je to len na týždeň. Mohla si poojne vymyslieť, že ide kamoške na lazy a potom mesiac čakať, kým vybledne od slnka. Spravila by lepšie.

“Bola by si radšej, keby som išla meditovať na lazy?” spýtala sa mamy. 

“Rozhodne by ti to spravilo lepšie, Klárika,” mudrovala mama.

“A v čom konkrétne? Potrebujem zmenu a samoty mám už po krk,” odsekla Klára. 

“Ale, ale.. ty nie si sama! Máš predsa rodinu a kolegov a mňa! Čo toľko vymýšľaš, preboha?!” čistila jej mama žalúdok. 

“Mami, vieš čo, neriešme to. Už som ti to minule vysvetľovala a nechcem sa hádať. Potrebujem zmenu! Skrátka idem a hotovo,” uzavrela to Klára a snažila sa diplomaticky ukončiť rozhovor. 

Vedela, že veľkú podporu u mamy nenájde, ale aj napriek tomu jej už musela zavolať, mame už e-maily nestačili a cítila z nich, že bude musieť ísť s pravdou von. Teda aspoň s polopravdou. Rozhodne jej neplánovala vyklopiť všetko. Rodičia tejto generácie skrátka nechápu, aké zbytočné problémy si dokážeme vyrobiť. Prečo riešime nejaké vyhorenie v práci? Čo aká depresia? Prečo potrebujeme psychológa, mentoring, kouča? Prečo skrátka hľadáme ten posraný zmysel života, keď všetko, čo potrebujeme, máme rovno pod nosom?

Predtým, ako Klára spolu s dvoma kamoškami nasadla na Schwechate do lietadla iba s malou príručnou batožinou, dala si v bare dve metaxy, dva brufeny a na palube si objednala pohár šumivého vína, sa vrátila po mesiaci a troch dňoch naspäť z gauča do práce. Jej aura musela byť antracitovej farby, nevedela, aký je presný dátum, iba to, že je pondelok a že sedela na pravidelnej plánovacej internej porade. 

Pulz jej skákal z pokoja do extrémnych výšok a potom zasa naspäť. V práci prežila týždeň či aj dva, ale prítomná bola len na polovicu. Druhá časť Kláry sa túlala niekde v hlbinách, do ktorých sa racionálna pracujúca Klára, zodpovedná matka a verná manželka netrúfala pozerať. Nemala guráž na to, aby uvidela pravdu a bála sa výsledku. Preto to s terapiami vzdala. Aspoň na nejaký čas. Na pomalý nádych a výdych. Nie príliš hlboký, taký iba po kľúčne kosti, pretože aj hlboké nádychy bolia a ona bolesť pre istotu potlačila. Všetko robila pre istotu, alibisticky, bála sa všetkého a ničoho a už bola z toho značne unavená. A únava je jedným zo sprievodných javov depresie.

“Klári, mala by si ísť k lekárovi, máš depresiu s úzkosťou,” povedala jej pred mesiacom a troma dňami terapeutka, ktorá sa jej u nej doma na gauči spýtala otázku, čo si na sebe váži. Klára sa rozplakala, vyliala zo seba nahromadenú bolesť a snažila sa nájsť v sebe odvahu na úprimnú odpoveď. 

“Ja nechcem žiadne oblbováky!” bránila sa Klára, keď jej to Janka už druhýkrát zopakovala. 

“Prečo to nevyužiť? Je kopec ľudí, vysoko postavených, dokonca aj mužov a aj manažérov, ktorí zažili podobné stavy. Je to normálne. Bolesť duše je presne taká istá a dá sa liečiť, rovnako ako bolesť kĺbov alebo žalúdka,” odvetila jej pokojne Janka a podala jej pohár vody. 

“Musíš veľa piť. Veľa plačeš, musíš dopĺňať tekutiny,” pohladila ju po ramene a zazdalo sa jej, že na milisekundu zbadala v jej modrom pohľade náznak života. 

“Ja nechcem lieky, som len unavená,” namietala Klára, ale už cítila, že niet cesty späť. Pomaly si začínala zvykať na pocit, že Janka má trochu pravdu. Zrejme slovíčko LEN unavená príliš podčiarkla.

“Veď to nikdy nie je navždy. Liekov je veľmi veľa druhov a pokiaľ sa máš trochu spamätať, treba to vyskúšať na tri mesiace a potom sa uvidí. Pomôže ti to spolu s terapiami aspoň na chvíľu sa postaviť na nohy. A keď budeš mať v hlave pozažínané všetky žiarovky, budeš vidieť veci ľahšie, uvidiš. Únava ti to komplikuje. Takto skrátka zostať nemôžeš. Tvoja rodina ťa potrebuje. Ty sa potrebuješ!” radila jej Janka. 

Klára musela prikývnuť. Nechcela, ale musela. Jej duša jej šepkala, že Janka má pravdu. Ako psychologička, terapeutka, aj ako dlhoročná priateľka. Videla mnoho rozpadnutých manželstiev, rozvrátených životov a tragických osudov len preto, že si ľudia nechceli dať pomôcť. Je hlúpe to nepriznať, popierať, ale nikdy nie je neskoro urobiť ten prvý krok smerom do ambulancie. 

“Aké máte príznaky?” pýtal sa lekár v ambulancii. 

Klára sa zamyslela, hoci stačilo len opísať jej bežný sivý deň, keď príde z práce. Príznaky sa jej totiž opakovali ako deň a noc a takmer žiadna zmena v nich nenastala. 

“Búšenie srdca, potenie, návaly tepla a zimy, hučanie v ušiach, nespavosť, točenie hlavy, mám pokračovať?” spýtala sa. Lekár si čosi zapisoval do počítača a ani nezdvihol od monitora zrak.

Ignorant. Pomyslela si Klára a nasilu sa naňho usmiala. Úsmev ju bolel viac ako tá diera, ktorá sa v strede jej duše zväčšovala a požierala ju zvnútra ako kyselina.

„Áno. Pokračujte,“ odvetil lekár a sústredene sa na ňu zahľadel.

Koniec 4. časti. Pokračovanie príbehu nabudúce. Napíšte nám, čo môže Klára zažiť.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.