Klára príbeh na pokračovanie

Diel # 6

Najprv sa jej nepríjemne krútila hlava, až kým nezistila, že sa jej to páči. Aspoň čosi v jej živote bolo inak. Naruby. Potrebovala zatriasť a potom zasa upratať. Cítila sa ako snehová guľa, gýčová dekorácia z vianočných trhov, ktorou keď zatrasie, krajina sa zahalí do romantickej nálady. A keď sneh opadne, zostane len obyčajná napodobenina niečoho, čo malo kedysi robiť radosť. 

Napokon tá dovolenka nebol vôbec taký zlý nápad, ako si pôvodne myslela. Začiatok v lietadle rozhodne stál za to. Dve metaxy ju po zmene tlaku vystrelili na mesiac. Dva brufeny k tomu ju zasa presvedčili, že moderná medicína má pravdu. Nikdy nemiešať alkohol s liekmi, obzvlášť nie vo výške 10 tisíc metrov nad zemským povrchom. Chvíľu sa jej chcelo tancovať, potom jej žalúdok robil kotrmelce, neskôr ju brali mrákoty. Nič z toho jej nebolo vyslovene nepríjemné, vlastne jej bolo úplne jedno, čo sa s ňou deje. Cítila úžasnú prázdnotu. Jej myseľ bola od tela úplne odpojená, čím získavala potrebný nadhľad. Aspoň sa jej to zdalo cestou na toaletu. 

V miniatúrnej kabínke lietadlovej toalety dostala záchvat smiechu. Netušila prečo, ale vedela, že musí byť už dosť stará na to, keď mala po dvoch metaxách takú hnusnú opicu a nestabilný močový mechúr. Keď otvorila dvere na toalete, čakal tam zástup ľudí, ktorí mali podobné potreby ako ona. Určite tie fyziologické. Preto jej bolo ešte veselšie, zrejme sa aj nahlas pochechtávala, čo za sprievodu hučiacich motorov asi nebolo počuť. 

V uličke zavadila o kohosi kabelku a zanadávala ako dlaždič, pretože ramienka kabelky sa jej zamotali do tenisiek. Bola si však istá, že jej nikto nerozumie a že v tom hluku nikto nepočuje. A tak veselo nadávala ďalej. Nevedela si vybaviť, kedy naposledy tak slobodne a bez výčitiek hrešila.

Asi o tri sedadlá pred ňou sa zrazu z uličky vyklonil muž v okuliaroch so strniskom a dokonalým chrupom.

“Dobrý slovník,” utrúsil dostatočne nahlas, aby ho počula a k tomu ukázal aj palec hore.

Okamžite jej bol nesympatický, hoci jeho 5-hviezdičkový chrup a spôsob, ako opieral jazyk o zuby pri vyslovení písmena EL, jej spôsobilo mierne chvenie v podbrušku. Zvalila to na metaxu. 

Nasilu sa usmiala a nasadila si obrovské slnečné okuliare. Chcela sa začať baviť s kamoškami, ale tie chrápali ako zarezané a tak len bezradne chytila časopis a zavŕtla sa doň očami. 

Keď lietadlo pristálo a ľudia začali ako obvykle splašene otvárať úložný batožinový priestor nad hlavami, hm, akoby im to nejak pomohlo celý proces urýchliť, stretol sa jej zrak opäť s neznámym charizmatickým mužom z uličky čislo 5, ktorý si dovolil nemiestnu ponámku o jej slovníku. Tentokrát to trvalo tri sekundy. Amygdala v jej mozgu bila na poplach. Išla sa zblázniť, ako sa silno snažila vyskočiť z lebky. Klára zacítila riziko, akoby bola ohrozená a začala mimovoľne prestupovať na mieste. Cítila, akoby sa okolo jej členkov začal ovíjať zvláštny plaz, možno vodný vír alebo lepkavá tekutina, ktorá jej začínala prenikať do kože. Našťastie pohyb vpred celý proces intoxikácie zachránil. Zdalo sa. 

Trma-vrma trochu ustála a ľudia postupne povypadávali z lietadla. Každý mieril za svojim. Bavilo ju pozorovať, kto má aké osudy, kto kam cieli. Jedna rodina išla na dovolenku, mamička s dojčaťom asi za svojimi rodičmi, veľa mužov na služobnú cestu. A ony – tri pomýlené grácie – sa chystali dobyť veľkomesto bez konkrétneho cieľa a rútili sa oproti neznámemu osudu. Nenadarmo sa hovorí, že šťastie chodí v trojici. Tri sudičky, tri oriešky, tri kamošky.

V letiskovej hale čakali na batožinu. Kvôli novým pravidlám na letiskách sa čakanie ešte predlžovalo. Klára začínala pociťovať nesmierne suchoty. Vypila by čokoľvek z automatu poblíž, ktorý však nechcela navštíviť, aby jej náhodou neušiel kufor. 

“Ste v pohode?” ozval sa za jej chrbtom mužský hlas. Asi sa jej to muselo zdať, ale fakt to počula. Omnoho reálnejšie by bolo uveriť, ako buráca oceán, praská oheň v kozube, ako sa opiera vietor do skál, aj ako sa ľahko ovíjajú zrnká piesku okolo bosých nôh a vydávajú šuchotajúci zvuk. Pomedzi živly sa k nej snažil dostať jeden konkrétny hlas. Bol medový, silný a výrazne kontrastoval s jej krehkou podstatou. 

Pomaly sa otočila. Svet prestal bzučať. Doliehal k nej iba pach spotených tiel z haly a jeden konkrétny hlas, ktorý začal podvedome tíšiť jej splašenú amygdalu. Keď sa otočila, čakal na ňu pár sústredených sivomodrých očí muža, ktorými nemilosrdne prepichol jej istotu zotaviť sa z prázdnoty a celú ju zaplavil príjemne mazľavou tekutinou, ktorá jej zalepila ústa natoľko, že ani nemohla odpovedať jednoducho: “Vďaka. Som O.K.”

Namiesto toho hapkala niečo, čo sa nedalo identifikovať. Muž, ktorý stál ďaleko za hranicou diskrétnej zóny, sa odrazu nečakane vzdialil, aby z bežiaceho pása schmatol jej ružový kufor a podal jej ho. 

“Je váš?” spýtal sa a okamžite sa snažil naspäť spojiť pohľady tam, kde boli predtým.

Niečo v jej vnútri bolo slabé a nehybné. Nedokázala reagovať na okolité podnety. Možno práve preto hneď necítila páľavu, ktorá sa tak veľmi snažila preniknúť cez kožu, svaly až do špiku kosti. Šírila sa telom postupne, ako keď zaspáva a pritom sa snaží zostať bdelá. Telo vie, že to nedokáže, ale aj napriek tomu sa snaží ubrániť upadnutiu do bezvedomia.

“Vďaka. Odkiaľ, ee, čo? Áno, je,” odvetila, keď membrána jej pokožky začala postupne vstrebávať lepkavú tekutinu a prijímať ju za vlastnú. Prestala sa brániť a nechala to plynúť. Cítila jed, aj med. Akoby sa v nej odohrával boj o prežitie. Telom prešli všetky chemické procesy. Nevedela, či jej je zima, teplo alebo či bude vracať. Zmocnil sa jej strach. Cítila sa, akoby do vnútra žíl od prstov na nohách postupne až ku krku začal stúpať jed. Bola intoxikovaná. Hrdlo sa jej zúžilo na maličkú štrbinku. 

Inštinktívne siahla po rúčke od kufra a pomaly otočila hlavou smerom do haly. Dych sa jej zasekol pod kľúčnymi kosťami a ona si nebola v tej chvíli istá, či má nasledovať nádych alebo výdych. Rozhliadla sa. V hale boli stále tí istí ľudia. Čakali na kufre a ona čakala na svoj dych. Svet okolo nej stále existoval, čísla na displeji pribúdali a život bol o pár dychov kratší. Zdalo sa jej, že prešli hodiny, ako vždy, keď sa v živote stane niečo výnimočné. 

Koniec 6. časti. Pokračovanie príbehu nabudúce. Napíšte nám, čo môže Klára zažiť.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. 

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.