Klára – príbeh na pokračovanie

Diel #9

Taxikár chaoticky ladil rádio. Už svitalo a zrejme sa dobre nevyspal. Jeho pohyby boli nesúrodé. Zívol presne trinástykrát, Klára mu to počítala. Do Bratislavy bolo ešte 15 kilometrov. Helena to nevydržala a chladným hlasom ho upozornila: „Bola by som rada, keby ste sa venovali dopravným značkám a situácii na ceste. Ďakujem.“ Klára na ňu vrhla zhrozený pohľad, ale nič nepovedala. Mala plnú hlavu myšlienok, ako zmení svoj život. Konečne. Príbeh osobnej transformácie sa začal.

Muž rázne vypol rádio, čosi zafrfľal popod nos a ostentatívne vtlačil chrbát do sedačky. Vystrel lakte a pridal plyn. Keby sa preložila jeho reč tela do slovenčiny, znela by asi takto: „Do prdele aj so ženskými bláznivými! Čo si o sebe myslia? Takéto hviezdne maniere! Môžem osrať aj takú robotu. Som hladný, chce sa mi spať a ešte tieto dve rárohy ma tu budú o piatej buzerovať. A vôbec.“

Namiesto toho sa však umelo usmial a zdvorilo odpovedal: „Ako si želáte, dámy.“ Pričom slovo dámy ironicky zdôraznil a ďalej sa (ne)venoval šoférovaniu. Dokonca na Vajnorskej na červenej zaspal, to ste už videli? Helena už-už chcela vystúpiť, ale Klára jemným gestom naznačila, aby sa upokojila. S horúcou hlavou sa nikdy nič nevyriešilo, pomyslela si. V tej chvíli ale nestihla zakročiť, lebo Helena otvorila dvere a hneď ich aj ráznym buchnutím zavrela, až si ospalý taxikár takmer cvrkol. Našťastie bli už v cieli.

„Budem sa sťažovať, mohli ste nás zabiť!“ hovorila vecne, podávala mu bankovku a fotila si ho na mobil. Klára sa pozerala do zeme a najradšej by s ňou splynula. Už toľkýkrát tento pocit hanby zažila, že si naň tak trochu aj zvykla. Presne vedela, čo mala robiť. Pozerať do zeme a mlčať. Vôbec sa nezmenili, obe boli stále rovnaké. Jedna arogantná a druhá nepriebojná. Dva extrémy, z ktorých keby sa ubralo, nikomu by to neublížilo. Možno práve preto si tak dobre rozumeli. 

Ledva sa zavreli dvere na taxíku, Helena spustila:

„Debil jeden. Ako môže takto robiť svoju robotu? Takú reklamu mu urobím u nás v robote, že už nikdy nikoho od nás neodvezie. Ten by mal vlastne iba kanály kopať, nie prichádzať do styku so zákazníkmi.“

Klára jej výbuch púšťala jedným uchom dnu, druhým von. Bola trénovaná. Zvykla to robiť pri šéfke, ktorá tiež podobne reagovala. Vysoká škola života, títo ľudia v jej okolí. Až takmer zabudla, v akom vesmíre sa nachádza. Vyzliekla si sako a ponáhľala sa za Helenou. Odomykala dvere jej nového domu na kopci. Bol iný, ako si Klára predstavovala. Uhladený, dokonale uprataný, takmer bez nábytku. Uprostred priestrannej haly stál masívny dubový stôl a na ňom okázalá váza s oranžovými kalami. Poznala ich zo svokrinej záhrady. Rozhliadla sa a sadla si na koniec rohovej pohovky. Helena medzitým zmizla v útrobách jej skleného paláca a vrátila sa s fľašou vína a misou kešu orechov.

„Predpokladám, že pohár vína nalačno by ti mohol rozviazať jazyk. Alebo chceš niečo iné?“ pýtala sa Kláry bez toho, aby sa na ňu pozrela. Klára si vzdychla a súhlasne prikývla smerom k fľaši rizlingu so zlatými nálepkami. Helena jej ho nalievala do širokého pohára s citom zabijaka, akoby už v mysli pripravovala svoju reakciu. Svetla pribudlo, dopadalo zošikma na sedačku. Klára napísala mužovi, aby nemal strach, že prespí u Heleny a príde až neskôr. Mala jeho dôveru, veď napokon po 15 rokoch spoločného manželstva si ju zaslúžila. Horšie bolo, že chcela viac ako len dôveru, ale to je už na iný diel poviedky. 

Čoraz viac sa vo vzduchu natískala otázka, čo sa stalo, no Klára stále mlčala a pozorovala ustupujúce tiene na stene. Divadlo. Dráma. Tragédia. Napadali ju silno patetické slová ako výstrely z guľometu. Útočili na ňu a masakrovali všetky produktívne myšlienky, ktoré jej prichádzali na um.

„Katastrofa. Jedna veľká životná katastrofa,“ vypadlo z nej napokon.

Helena zdvihla začudovane obočie a hlboko vydýchla. Čakala, že začne smrťou v rodine alebo niečo také a ono to asi nebolo až také vážne. Prekrížila ruky na hrudi a vyložila si nohy na sedačku, akoby práve začala pozerať piatkový film.

„Môžeš byť konkrétna?“ pýtala sa.

„No proste som v prdeli. Všetko sa posralo. Neviem, kedy sa to stalo. Som ako prázdna nádoba, chápeš? Nemám nič, na čo by som bola hrdá, okrem dieťaťa a práce, v ktorej som zrejme vyhorela. A k tomu ešte aj tento incident so sviňou,“ zakoktávala sa Klára a už-už sa išla rozplakať, no zadržala to v poslednej minúte. Helena k nej vyplašene priskočila a snažila sa ju nemotorne objať. Nešlo jej to dobre. Zacítila pach strachu, ktorý Kláru celú ovládol. 

„Šibe ti? Veď máš mňa a na ostatné sa vyser,“ utešovala ju. Klára bola odrazu taká drobná, že sa jej stratila v jej náručí.

“A to ešte nevieš, že mi v hlave víri myšlienka na úplne neznámeho muža, túžba po niečom bláznivom, niečom, čo ma už dávno nenápadne obchádzalo a až teraz mi svitlo, že chcem žiť inak!” hlesla Klára.

Po tvári jej bežal malý zelený pavúk, z ktorých mala kedysi veľký strach, no už jej neprekážal. Teraz mala strach z úplne iných vecí. Zo seba, z toho, čo nájde na dne svojej duše, z toho, že dokáže ohroziť vzťah jedinou spomienkou na muža, s ktorým sa ani poriadne nerozprávala. Iba si ho všimla ako čokoľvek iné. Rovnako ako pavúka na mikine. Cítila túžbu a nevedela po čom.

Všetko naokolo stálo v pokoji, iba v nej sa čosi pohlo. Myšlienka, ktorú nechcela pustiť ďalej, odmietala ju viac rozvíjať, chcela ju iba nenápadne pozorovať, ako postupne zaplavovala chodby v jej hlave ako malá súkromná potopa. Striedavo otvárala a zatvárala oči. S každým otvorením viečka čakala, či tam myšlienka ešte stále je alebo zmizla tak rýchlo, ako sa objavila. Napodiv sa jej držala ako o život, niesla totiž zo srdca do mozgu veľmi dôležitú informáciu. Hoci sa snažila prinútiť mozog prepnúť na inú vlnovú dĺžku, myšlienka ju neopúšťala. Ovládala ju, bola už v každej chodbe, podmanila si šedú kôru aj napriek tomu, že sa silou vôle rozhodla, nepustiť ju dnu a zahniezdiť sa. 

Neskoro. Na prvý pohľad neškodná neuro informácia už zapustila korene. Klára počula, ako jej šumela v hlave a nervózne sa prekacovala zo strany na stranu, až kým ju nepomenovala. Až vtedy sa myšlienka prestala hýbať, keď dostala meno.

„Sloboda,“ povedala napokon nahlas a zadriemala na Heleninom gauči.

Koniec 9. dielu. Pokračovanie nabudúce. Príbeh osobnej transformácie môže písať každý. Ak vás napadá, čo by mohla Klára zažiť ďalej, píšte nám!

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívyReinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. 

Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

Ďakujeme, že ste s nami!