Daniela Macková

Pomôžem si kratučkým príbehom:

Neďaleko cesty rástol nevysoký, krivý strom. Raz v noci išiel okolo zlodej. Uvidel v diaľke siluetu, pomyslel si, že pri ceste stojí policajt, naľakal sa a ušiel.

Večer išiel okolo zamilovaný. Už z diaľky si všimol pôvabnú siluetu a myslel si, že tam už čaká jeho milovaná. Srdce sa mu radostne rozbúšilo, usmial sa a pridal do kroku.

Raz prechádzala okolo stromu matka s dieťaťom. Maličký, vystrašený rozprávkami, si myslel, že pri ceste stojí strašidlo a hlasito sa rozplakal.

Strom však...bol vždy len obyčajným stromom.

Svet okolo nás je len odrazom nás samotných... Žijem už nejakú dobu v priateľskom, skvelom svete a absolútne verím pointe tohto príbehu. A myslím, že to je „the best of me“ – vidieť svet a ľudí v ňom ako dobré, priateľské miesto – bez naivity a sebaklamu. V každom jednom človeku vidieť a nacítiť to dobré a čarovné a jedinečné – aj keď on sám žije v období, keď tomu nevie uveriť. A vidieť seba ako čarovnú a dobrú bytosť. A pre ostatných byť stromom. Obyčajným stromom, aby vo mne videli odraz seba.

Páčila sa mi myšlienka. Potrebovala som komunitu –žila som dlhšie pracovne izolovaná, obklopená množstvom ľudí ale bez spolupatričnosti a väzieb. Chýbalo mi to – niekam patriť, kde sa človek cíti dobre aj bez slov.

Čo sa týka mojej pomoci – zatiaľ nič moc neponúkam. Som v životnej etape, kedy pozorujem, teším sa z vecí a vzťahov, vnímam ich dočasnosť a zákonitú pominuteľnosť.

Toto je otázka na telo. Žijem témou fyzického odchádzania a vyrovnávania sa s neustálou prítomnosťou témy smrti. Smrť sama osebe je krásna, vznešená, zmysluplná, bohatá a fascinujúca. Ďalšie životné dobrodružstvo. A naplno sa učím ju presne takto vnímať a byť vďačná, že mám príležitosť nad týmto rozmerom smrti bytostne uvažovať. 

Neviem, či u mňa nejaká transformácia prebehla :-), proste som iná, ako som bola včera a iná, ako budem zajtra. Nič viac v tom nehľadám.

Momentálne žijem úžasné obdobie „bez profesie“. Presťahovali sme sa s manželom do vysnívaného domčeka pod lesom a dopriala som si čas byť len s ním. Mužom aj domom. Pracovné prázdniny. Keď skončia, možno budem zasa trochu psychológ, trochu kouč, trochu lektor, trochu ...a možno už budem len písať a vydávať knižky v mojom malom vydavateľstve. Sebe aj iným ľuďom. Možno.

Ale my všetci máme neobmedzené možnosti ! 🙂