Klára – príbeh na pokračovanie

Klára

Diel # 1

Zmeravela. Bolelo ju celé telo. Akoby ju prešiel kamión alebo dve IC-čka. Sotva si vedela vybaviť udalosti uplynulých dní, ani to, čo bolo pred mesiacom. Dni jej splývali do hustej hmly a už dlhšie sa necítila dobre. Akoby ani nežila vo vlastnom tele či čo. Medzi lopatkami ju svrbelo, bola taká stuhnutá, že si boľavé miesto nedokázala ani poškriabať. Tak ti treba, to máš za tie vymeškané hodiny jogy s Ninou, kritizovala sa v duchu. Pery sa jej v tej chvíli pohybovali, ale vydávali celkom iný zvuk. Niečo prezentovala. Niekde bola. Žeby vo sne?

“Haló? Si zase mimo, tento slajd už bol,” drgol ju kolega do lakťa tak nečakane, že sa pohla šálka s čajom a celá zasadačka odrazu voňala po bergamote z Earl Grey. Cinklo jej, že je v práci. Že nesníva.

“Prepáčte, keď je nízky tlak, pletú sa mi slová,” snažila sa ospravedlniť ďalšie zlyhanie. Faktom však bolo, že sa už toľkokrát pomýlila, že by si zrejme mala dať pauzu. Dlhú pauzu. Nie od prezentácie, ani trápny deň-dva doma, či týždeň na dovolenke pri mori. Pauzu od života, alebo aspoň od toho, čo sa naň z diaľky podobalo.

“Ako by si si to predstavovala?” pýtala sa Klára po meetingu svojej šéfky, ktorá by jej pokojne mohla byť dcérou, keby bola na maturitnom večierku menej opatrná. 

“Jednoducho. Nie si dostatočne angažovaná, ak mi rozumieš. Nie je to iba môj pocit, potrebujeme ťahúňov s maximálnym drajvom, tímového hráča s cieľom motivovať druhých. Už sme sa o tom bavili minule. Zober si na mesiac neplatené voľno a potom sa porozprávame,” zaklapla notebook a vystrelila ako raketa na ďalšie stretko. Afektovane sa pritom zasmiala, prehodila si konskú hrivu na druhú stranu a odcválala na dvanásť centimetrových ihlách preč. Zostal po nej iba ťažký závan pižma, ktorý sa k jej ľahkému bytiu absolútne nehodil.

Klára sedela ako obarená. Sotva stačila pozorovať jej trajektóriu, nie ešte vyštartovať ako strela z bodu A do bodu B a tváriť sa pritom extrémne nadšene. Fu, to kedy sa stalo? Kedy stratila akože ten drajv a takto zlenivela ako voš? Kedy sa prestala smiať, hoci nasilu a povrchne? Kedy sa prestala ladne kĺzať po zemskom povrchu ako bohyňa a prehodila sa do hybernačného módu? Kedy ju premkol pocit, že je pre túto firmu, a možno aj planétu, úplne zbytočná? Čo to s ňou, preboha, poslednou dobou, je? Kládla si dookola otázky, na ktoré nepoznala odpoveď.

“Čo to, preboha, s tebou, poslednou dobou, je?” pýtal sa jej doma manžel, keď mu oznámila, že si berie mesiac neplateného voľna, “to myslíš úplne vážne? Čo naša hypotéka?”

“Nič! Neviem. Asi som unavená. Nič ma nebaví, neteší,” odpovedala nezaujato a pohľad jej zamrzol. Začal ju pomaly prenasledovať známy spleen.

“Tak choď na jogu, do fitka, na masáž! Choď terapeutke! Len sa už konečne zobuď,” povedal znechutene a začal si baliť veci na basket. Závidela mu jeho bezstarostnosť, aj nekonečnú energiu, s akou veci robil a naschvál mu nepovedala, že má na ponožke dieru. 

“Sa zobuď?! Čo som Šípová Ruženka? Sa ti povie, keď netušíš, o čom ti tu už dva roky hovorím. Koľko síl a sebazaprenia ma stojí, aby som sa ráno vôbec postavila z postele. Cítim sa na 72, nie 42!” Kričala naňho Klára.

To však už takmer vôbec nepočúval. Išiel s partičkou na basket ako každý utorok a potom na kofolu. Vo štvrtok skvoš, piatok pivo a cez víkend liezol po skalách. Ako mohol pochopiť, čo prežíva, keď tým nikdy neprešiel a náznak nepohody vždy zahnal nadmernou aktivitou? Muž. Úplne iný živočíšny druh. Cítila, že ju veľmi nechápe. Často sa to striedalo, mala pocit, že hovoria rovnakou rečou. Inokedy sa jej zdalo, že hovorí s úplne cudzím človekom. Ale nevedela, prečo. Ona predsa nevedela zahnať tento pocit aktivitou! Ona chcela ležať. Muži to majú skrátka inak.

Zabalila sa do deky a naliala si pohár cabernetu. Na krvinky a na nervy. Víno sa stratilo v jej útrobách akosi prirýchlo, no pocit úľavy prichádzal pomaly. Iba sa ľutovala. Zistila, že pije už pravidelne. Na krvinky. Na železo. Na život. Už sa to ukazovalo aj na váhe. Z malej larvy sa stával veľký červík s nadváhou.

“Hovno francúzsky paradox! Tučná som ako prasa,” hovorila si kriticky nahlas do zrkadla v kúpeľni. S odporom si chytala šunku okolo pása a skúmavo prezerala predlžujúcu sa vrásku cez stred čela. 

“Že mimické vrásky! Pch. Starneš, moja! Kde si, keď ťa volám, beštia jedna?” už takmer kričala, no žena na druhej strane zrkadla stále mlčala. Roztiekol sa jej mejkap a vystúpili kruhy pod očami. Pripadala si ako vlastná karikatúra. Vráska hlboko a beštia nikde. 

“Mamiiii? Hovoríš niečo?” kričal zhora syn. 

Ups, nemala by tak prežívať tieto downs, nabudúce zobudí aj susedov, myslela si.

“Nič, miláčik, spinkaj. To bolo v telke!” odpovedala a vyliala zvyšok vína do umývadla.  Alkohol jej aj tak nikdy žiadnu odpoveď nedal, stala sa z neho len zbytočne precitlivená, unavená a o 8 kíl ťažšia. V ten deň, keď ešte stále cítila pižmo arabskej plnokrvnej kobyly, nepila na život ani na erytrocyty. Pila, aby bola trochu veselá a zasa sa jej to nepodarilo. Fuuuurt tie isté otázky, vráska spokojne tróniaca v treťom oku na čele a odpovede nikde. Radosť ani omylom. Asi pila málo.

Vie larva, že byť larvou je zákonom prírody, aby sa mohla stať motýľom? Čítala na nejakom premotivovanom účte na Instagrame tesne predtým, ako upadla do kómy.

“A do riti, som tu. Žiadna kóma,” povedala nahlas ráno mužovi, keď robila espresso. Kukal na ňu ako na zjavenie. Už na to ani nereagoval, zvykol si, že občas hovorí z cesty. Pokrútil hlavou a bežal do fabriky. Do korporátu. Lebo hypotéka.

Klára nebežala. Prvýkrát po rokoch ležala na gauči celý deň, aj ten ďalší a potom ešte týždeň. Bukowski by z nej mal ohromnú radosť. Zhýraný umelec, čo by jej depke alebo vyhoreniu dokonale rozumel aj napriek obrovskému talentu. Lebo na to sa to podobalo. Veď čítala na internete. Aj kamošky jej tvrdili, že asi bude vyhorená a mala by si nájsť nový job alebo milenca. S jej kvalifikáciou by nemala mať problém. Teda pokiaľ bola reč o tej profesii. Na milenca si netrúfla. Zatiaľ. 

Milenca vlastne ani nechcela. Prácu mala. Aj auto, aj dom s manželom, synom a kocúrom. Čo teda nemala? Bol to rozmar, kríza či poblúznenie? Niečo sa s ňou dialo, niečo, čo nesúviselo s externými okolnosťami, výzorom ani rodinou. Akoby cítila, že sa musí niekam posunúť. Nielen ako larva z gauča na koberec, ale ako nový človek s novým pohľadom na svet. 

Prešiel ďalší týždeň a larva, pardon, Klára, stále nič. Žiadna zmena. Šediny vykukli, svet bledol a ona padala tak rýchlo a vytrvalo, že jej priberajúce telíčko nestíhalo prepletať nohami. Celé sa to podobalo na akýsi voľný pád do neznáma. Tušila, že niečo príde. Že tam dole niečo je. Zatiaľ však okolo seba videla iba hustú a všade prítomnú hmlu.

Koniec 1. časti. Pokračovanie nabudúce 🙂 ČO BUDE ĎALEJ? Napíšte nám vaše nápady, ako sa môže príbeh ďalej vyvíjať a možno bude pokračovanie podľa vášho motívu.

Tento článok vznikol v rámci iniciatívy iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. Ak si prajete dostávať informácie o našich webinároch, networkingu, mentoringu či iných aktivitách, prihláste sa na odber newslettra tu.

Autor: Adela Jasenovcová

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.